Charles J. Moore

Teší ma, že môžem byť súčasťou medzinárodnej konferencie, konferencie orientovanej na krízu, ktorá skutočne ovplyvňuje každého – to je moje presvedčenie o znečistení plastmi.

Volám sa kapitán Charles Moore. Som zakladateľ Algalita Marine Research and Education. Som zakladateľ Moorovho Inštitútu pre výskum plastového znečistenia. A tiež som zakladateľ Long Beach Organic, čo je lokálny komunitný záhradnícky program. 

To, čo sa stalo v roku 1997, keď som preplával tým, čo je v súčasnosti známe ako Veľká tichomorská odpadková škvrna, bolo len pozorovaním námorného kapitána stojaceho na hliadke, že po niekoľkých minútach nás míňa niečo, čo tam nepatrí, niečo ľudského pôvodu, plávajúci kus plastu.

Iba myšlienka, že uprostred ničoho, tak ďaleko od ľudskej civilizácie ako sa len dá dostať kdekoľvek na Zemi, boli pozostatky, odpad ľudskej civilizácie v tak alarmujúcom množstve.

Bolo to v roku 1999, keď som sa vrátil s nejakým vybavením pre odber vzoriek. A práve vtedy sme reálne urobili ten objav. Ten iný objav v roku 1997 bol jednoducho znepokojujúci pocit z pohľadu na odpad v strede oceánu.

Ale v roku 1999 to bol skutočný objav, pretože v roku 1999 sme si po analyzovaní našich vzoriek uvedomili, že je tam 6x viac plastu na povrchu vody na základe hmotnosti než je zooplanktónu, základnej potravy ekosystému.   

Rozhodli sme sa – pretože sa nikto na znečistenie plastmi nezameriaval, že budeme priekopníkmi a začneme tvoriť to, čo sa stalo známym ako “Veľké plastové prebudenie”.

A základný problém je, že plasty, na rozdiel od iných materiálov, nikam nemiznú.

Zostávajú v prostredí. Neprebieha u nich bežný biodegradačný cyklus. Boli vytvorené, aby odolali prirodzenému rozkladu.

Takže porazením prirodzeného rozkladu sa z toho stala permanentná súčasť nášho prostredia. 

Teraz vieme, že tieto mikroplasty sa stávajú nanoplastmi. A dochádza k tomu, že sa prenášajú vzduchom, dostávajú sa do našej vody a do nášho jedla a dokonca do našej zeleniny.

Viete, náš prvotný objav teda nebol veľkým problémom len pre morské tvory, teraz je to problém pre všetko, pre každého, pre každý biotop, na ktorý si spomeniete.

Oceán trpí rovnakým problémom, ktorý som mal ja, keď som sa snažil upozorniť ľudí na plasty. A to je, že nikto nebýva v oceáne. Všetci žijú na pevnine. 

Takže pre väčšinu ľudí, ktorí žijú na pevnine, je oceán iba cudzinec. Je to len cudzie odlišné miesto a naozaj, kam môžu dovidieť, koľko môžu vedieť, nemá to žiaden vplyv na ich každodenný život. Ale áno, sú hurikány. Áno, sú búrky. Áno, sú záplavy pozdĺž pobrežných zón. Ale vo všeobecnosti človek žijúci na pevnine nepovažuje oceán za veľkú súčasť svojho života.

Viete, Dr. Sylvia Earle sa výstižne vyjadrila: „Žiadna modrá, žiadna zelená”. Naozaj potrebujeme oceán na toľko rozličných vecí a jeho dôležitosť nemôže byť podceňovaná.

Dobre fungujúce ľudské telo voláme telo v homeostáze, telo, ktoré je v rovnováhe. Všetky systémy mu spoločne fungujú v harmónii. Nemôžeme mať planétu v homeostáze bez toho, aby oceánske a pevninské prostredie spoločne pracovali v harmónii.

Musia byť v rovnováhe. Práve teraz je civilizácia, ktorú máme, na vrchole a vychýlila túto rovnováhu tak ďaleko, ako nikdy v histórii sveta. Naša civilizácia vyvrcholila a je na samom vrchole v bode, kedy nemôže ísť nikam ďalej na ceste nekonečného rastu. Musí sa stiahnuť a musí sa vrátiť späť. Musí sa vrátiť do kolobehu, do rekonštrukcie, do stavu bez odpadkov, opätovného použitia, do recyklácie.

Hrozným spôsobom zlyhávame v potláčaní klimatických zmien a plastového znečistenia. Takže neexistuje dobrý výsledok do budúcna pre našu civilizáciu založenú na súčasných trendoch.

Musíme myslieť na budúcnosť. Musíme mať koncepty, ktoré dokážu preraziť cez prítomnosť, ktorá je tak represívna, tak hrozná, skrátka tak skľučujúca.

Je to peklo na Zemi. Je to Danteho Inferno – tam v oceáne, na mnohých miestach – sú to len rôzne úrovne pekla. To sa deje tvorom v oceáne. Môžete to jednoducho vidieť na množstve pláží, ktoré sú práve zaplavené týmto plastom.

Takže musíme ísť nad rámec svojho uspokojenia s touto základnou líniou, ktorú zažívate, a byť nespokojný a žiť život kritického myslenia, kritiky a dlhodobého myslenia, aby sme boli schopní mať aspoň nejakú budúcnosť, ktorá by za to stála, v ktorej by stálo za to žiť.