Náš krehký svet

Stabilita, pohoda, pokoj – to bol môj život až do určitého momentu. Pohodlie a komfort – zdalo sa, že to tak bude vždy, inak to ani nebude. A zrazu  prišiel  ekonomický kolaps, miestna mena závratným tempom zlacnela úmerne
s rastom dolára. Objavil sa strach... Strach zo zajtrajška... Ceny potravín, vody, pohonných hmôt, liekov začali rásť do akýchsi kozmických rozmerov.

Nedostatok. Mnohé obchody boli zatvorené, značkové jednoducho odišli, iné skrachovali. Je zvláštne a nezvyčajné lámať si hlavu nad tým, kde si v prípade, že to budeš potrebovať, kúpiš niečo na oblečenie.

Lieky. Bol ich nedostatok. Koľko ľudí s chronickými chorobami cestovalo z lekárne do lekárne po celej krajine, hľadajúc svoje lieky! Niektorí si stihli nakúpiť zásoby na niekoľko mesiacov dopredu, kým všetko zmizlo z regálov, a iným nezostalo nič...

Potraviny. Mnohé veci, na ktoré sme boli zvyknutí, jednoducho zmizli. V jedle nie som vyberavá, ale aj tak... Začali sa objavovať nekvalitné výrobky za veľmi vysoké, pre nás nezvyčajné ceny. Náhrady masla, syrov, mäsa... Pochopila som, že zdražovaním všetkého sa výrobcovia snažili prežiť v drsných podmienkach.

Pitnú vodu sme zvyčajne odoberali z prameňov, ktorých je v horských oblastiach veľa. Koncom tohto leta však pramene začali vysychať. Nezostávalo nám nič iné, len si kupovať vodu, ktorá pre nedostatok a rastúce ceny pohonných hmôt tiež veľmi zdražela. Všimla som si taký paradox. Vo vzdialenej dedine je jeden horský prameň s čistou vodou vynikajúcej kvality. Nikdy nevyschol, ani v zime, ani v lete. Kohútik bol síce zavretý, ale voda sa nikdy nezastavila a stále tiekla do zeme. Inými slovami, ľudia v susednej oblasti trpia bez vody, kupujú ju, preplácajú, ale tu tečie do zeme a nikoho to nezaujíma... A pritom logistika môže tieto problémy ľahko vyriešiť: premyslieť a zabezpečiť zásobovanie všetkých regiónov...

Pohonné hmoty. Zrazu bol nedostatok paliva. Čerpacie stanice skrátili pracovný deň na štyri hodiny. Niektoré úplne prestali otvárať. Rady áut pred čerpacími stanicami boli dlhé niekoľko kilometrov. Netreba dodávať, že nikto nemal plnú nádrž. Predstavte si, že stojíte v rade niekoľko hodín v 40–stupňových horúčavách, máte šťastie a natankujete benzín do auta na 2 – 3 dni. Iní ľudia toto šťastie nemali, pretože nedostali vôbec žiadny benzín. Pre fronty začalo dochádzať k nehodám, bitkám a dokonca k prestrelkám. Došlo k mnohým smrteľným potýčkam.

Mala som šťastie. Mne ako zdravotnej pracovníčke naplnili  nádrž na týždeň.  Každý  pondelok  som sa budila s úzkosťou, či sa mi dnes podarí kúpiť benzín, veď do práce to mám 17 km! V našom regióne neexistuje verejná doprava v pravom zmysle slova. A práca je jediným zdrojom prežitia mojej rodiny.

Dopravné nehody. Fronty na benzín vyvolali množstvo hrozných dopravných nehôd. Autá jednoducho nemali čas spomaliť, keď sa pred nimi na diaľnici pred čerpacou stanicou „zrazu“ objavila obrovská  kolóna áut. Jedna príhoda sa mi navždy vryla do pamäti. Istá žena a jej štyri deti išli na letisko do hlavného mesta, aby vyzdvihli manžela. Nikdy sa tam nedostali, pretože neďaleko benzínovej pumpy mali smrteľnú nehodu. Nikto neprežil.

Znehodnotenie hmotného majetku

Predstavte si dospelého muža, plného sily, ako stojí na ulici a bezmocne kričí: „Ľudia, pomôžte mi! Potrebujem lieky pre svoje dieťa, mám peniaze, veľa peňazí, som ochotný zaplatiť akúkoľvek sumu!“ Ale žiadne lieky nie sú. Zrazu už aj peniaze stratili moc na vyriešenie problému. Vždy sme si mysleli, že najstabilnejšou a najlepšou investíciou sú nehnuteľnosti. A tu sa zrazu ukázalo, že ani pozemky, ani obytné nehnuteľnosti sa nedajú predať ani za polovicu ceny! Kto bude investovať do nehnuteľností v takom nestabilnom regióne?

Zásobovanie elektrickou energiou. Elektrická energia sa stala nedostatkovou. Uvedomili sme si, že celá krajina, aj keď nie veľká, spaľuje nakúpenú naftu na elektrinu. Jej nákup zdražel, elektrina bola k dispozícii maximálne 2 hodiny denne a potom sa úplne prerušili dodávky. Krajina sa ponorila do tmy.

Svetové média začali informovať o tomto dianí a správa o nedostatku elektriny v celej krajine sa objavila na obrazovkách televízie. Začali mi telefonovať priatelia, známi, príbuzní, pýtajúc sa, ako sa máme, či nepotrebujeme pomoc. Ďakujem vám všetkým, podržali ste ma v najťažšej chvíli. Hrialo ma to na duši, nie sme osamotení.

V tom momente som si uvedomila, akí sme my (ľudia) rozdelení a ako málo vieme o tom, čo sa deje v susednej krajine; zvykli sme si dôverovať a brať vážne len informácie, ktoré nám sprostredkúvajú oficiálne médiá. Veď som mnohým svojim príbuzným rozprávala, čo sa deje v našej krajine, ale oni sa skutočne znepokojili, až keď videli správy v televízii. Je to normálne, že médiá poskytujú tak málo pravdivých informácií a neposkytujú celkový obraz toho, čo sa deje vo svete? A my si vytvárame akúsi ilúziu všeobecného blahobytu.

Občania zostali so svojimi problémami sami. Všetci dúfali, že bude zvolená nová vláda a všetky naše problémy zmiznú, ale situácia sa nezmenila.

Predstavte si nemocnice odpojené od elektriny, ľudí umierajúcich bez prístrojov, ktoré by ich udržiavali pri živote, malé deti. Smrť mesačného dieťaťa v nemocnici pre nedostatok elektriny viedla k chaosu, nepokojom a prestrelkám. Ale aj to vláda a úrady ignorovali.

S prekvapením sme zistili, že všetko, úplne všetko je naviazané na dolár. Dokonca aj cena mlieka od kravy  v najvzdialenejšej horskej dedine je závislá od dolára. A vždy sa na to nájde nejaké vysvetlenie: buď sa krmivo dováža z iných krajín, alebo palivo, alebo hocičo iné.

Náš stabilný a prosperujúci svet sa zrútil ako domček z karát.

Možno si hovoríte, čo je to za hrozný trhák? Toto všetko sa skutočne odohrávalo v lete 2021 v Libanone. A stále sa to deje. Náhodou som počula také vyjadrenie: „Viem, kam odísť!“.

Možno sú iné krajiny o niečo pokojnejšie, ale sú stabilné a bezpečné? Nie. Veď, všetci žijeme v spotrebiteľskej spoločnosti, v ktorej si ľudský život vôbec nevážime. Na trón sme posadili peniaze. Kto je bohatší, ten má pravdu. Celú zodpovednosť za naše životy sme presunuli na pár vyvolených, čím sme vytvorili neobmedzenú moc pre elitu. Mám veľa priateľov, ktorí žijú v rôznych krajinách sveta. A všetci sa sťažujú na neustálu infláciu, zhoršujúce sa životné podmienky, nezodpovednosť a svojvôľu vlády. Určite to nie je svet , ktorý chceme zanechať našim deťom!

To, čo sa deje v našej krajine, by som nazvala ekonomickou vojnou s miliónmi obetí, mŕtvych, zbedačených. Vojna bez jediného výstrelu. Nemá zmysel hľadať vinníka.  Nie  som politológ. Väčšina  obyvateľstva, rovnako ako ja, sa
v príčinách toho, čo sa deje, veľmi nevyzná. Z televíznych obrazoviek sa valia nekonečné lži. Každý kanál patrí nejakej politickej sile a zaoberá sa presúvaním viny na svojich súperov. A ľudia na pokraji prežitia sa pokúšajú nájsť východisko. Mnohí si začali inštalovať solárne panely. Za veľmi veľa peňazí, keďže každý je už na mizine! A neprešli ani dva mesiace, a už sa objavila nová daň za inštaláciu solárnych panelov. Znie to ako zlý vtip, ale je to pravda.

Medzi ľuďmi sa objavilo nové príslovie: „Všetko zdraželo, okrem našich životov!“

Podľa môjho názoru táto situácia nastala z nasledujúcich dôvodov:

• Spotrebiteľský formát spoločnosti.
• Rozdelenie obyvateľstva na náboženské a politické hnutia.
• Úplné prenesenie zodpovednosti na tých, ktorí sú pri moci.
• Absolútna moc, ktorá splodila „drakov“.

Chcela som túto skúsenosť stručne opísať, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí, aby sme všetci pochopili, že náš malý svet je vážne chorý a v prípade katastrof a nešťastí to budeme my, obyčajní ľudia, ktorí za všetko zaplatíme svojimi peňaženkami, zdravím a dokonca aj životmi. Spotrebiteľská spoločnosť negarantuje zodpovednosť, je postavená na chamtivosti a sebeckých ambíciách. Hrajú sa s nami ako s figúrkami na šachovnici. Veď pre niekoho je to len hra, ale je tu aj niekto, kto veľmi dobre profituje zo zbedačeného obyvateľstva!

Toto je otroctvo.

Je jasné, že musíme zmeniť samotný formát vzťahov v našej spoločnosti zo spotrebiteľského na tvorivý. Spotrebiteľský formát ako vírus ovládol celú našu planétu. Jeho najzreteľnejšími znakmi sú: znehodnotenie ľudského života, nedôvera v budúcnosť, neustála inflácia, neustála stimulácia rastu spotreby, obrovská nadprodukcia s neustálym zvyšovaním počtu ľudí žijúcich pod hranicou chudoby, globalizácia s postupnou koncentráciou kapitálu v rukách jednotlivých ľudí. Okrem toho jednoducho zabíjame ekosystém našej planéty kvôli zisku.

Už niekoľko rokov som zapojená do medzinárodného projektu „Tvorivá spoločnosť“ a viem, že máme skutočné riešenie! Všetci môžeme žiť inak – vo  svete  blahobytu a prosperity, v  ktorom je  každý  človek cenný a dôležitý, vo svete, kde pokrok napreduje míľovými krokmi a kde všetky objavy slúžia v prospech spoločnosti a každému jedincovi. Na to nie sú potrebné zhromaždenia a revolúcie, ale vôľa väčšiny. Teraz som prešla od teórie k praxi. Nie je to niekto, tam niekde, čo sa stal klimatickým utečencom alebo zomrel od hladu, ide o obyvateľstvo mojej krajiny, celej krajiny v smrteľnom nebezpečenstve a vo vákuu ľahostajnosti. V čase, keď som písala tieto riadky, prišli mi správy o hospodárskych bankrotoch v dvoch susedných krajinách, ktoré sú na svetovej scéne dostatočne veľké a významné. Nepochybne každý z nás chce žiť dobre a mať istotu zajtrajška. Preto je teraz veľmi dôležité spojiť naše úsilie pri budovaní Tvorivej spoločnosti.

Tvorivá spoločnosť je nový formát života, je opakom spotrebiteľského spôsobu života, slúži ľuďom. Mnoho ľudí po celom svete dnes podporuje Tvorivú spoločnosť. Každý, kto chápe absurditu a slepú uličku, do ktorej sme sa dostali, kto vidí globálnosť našich problémov, kto si už uvedomuje cyklus klimatických katastrof, do ktorého sa naša planéta dostala, vie, že bez Tvorivej spoločnosti nemôžeme prežiť. V Tvorivej spoločnosti je najvyššou hodnotou Život človeka, a preto všetko slúži na prospech spoločnosti a jedinca.

4. decembra 2021 som spolu s miliónmi ľudí sledovala medzinárodnú online konferenciu „GLOBÁLNA KRÍZA. ČAS PRAVDY“, ktorá bola prekladaná do 100 jazykov. Vedci, politici, náboženskí predstavitelia, analytici, všetci jednohlasne povedali – potrebujeme Tvorivú spoločnosť, aby sa civilizácia nezničila alebo nezapadla prachom pod náporom klimatickej apokalypsy. Prečo Tvorivá spoločnosť? V súčasnosti veda a najnovšie technológie slúžia výlučne súkromným záujmom. Ale práve formát Tvorivej spoločnosti nám umožní spojiť naše úsilie, všetok náš technický a vedecký potenciál s cieľom vyriešiť globálne problémy, čo nie je v silách žiadnej jednotlivej krajiny. Hovoríme o problémoch hladu, pitnej vody, neustálej inflácie, zničenej ekológie, zdravotných problémoch, liečbe „nevyliečiteľných“ a chronických chorôb a predovšetkým o probléme prežitia ľudstva v období narastajúcich klimatických katastrof. V spotrebiteľskej spoločnosti nie sú chránení ani tí, ktorí sú pri moci. Tak ako všetci ostatní, aj oni chorejú a zomierajú na „nevyliečiteľné“ choroby. Ak nepodnikneme skutočné kroky hneď teraz, potom sa voda, vzduch a potraviny môžu čoskoro stať najcennejšími zdrojmi. Kto potom bude potrebovať ich peniaze?

Tvorivá spoločnosť je jedinou možnosťou, ako prežiť a vytvoriť svet dôstojný pre človeka, aby sme sa konečne mohli právom nazývať civilizáciou.

Skutočnosť, že tieto problémy ničia náš svet, priznávajú všetci, dokonca aj OSN. Problémy sa priznávajú, oznamujú sa riešenia, ale v skutočnosti sa nič nerobí. Navyše sa z toho stáva nový spôsob zarábania peňazí. Ako napríklad nákup a predaj priemyselných kvót CO2. Mimochodom, skutočnou príčinou prudkých klimatických zmien nie je CO2, ale cyklickosť vesmírnych procesov, ktoré ovplyvňujú našu planétu. To sa však nepropaguje, pretože na tom sa nedá zarobiť.

Na konferencii ma najviac zaujalo, že známi ľudia na veľmi vysokých postoch priamo povedali – musíme zjednotiť všetkých ľudí, potrebujeme, aby všetci začali konať, to je jediný spôsob, ako poraziť spotrebiteľský systém.

Mnohí politici, keď sa oboznámili s projektom „Tvorivá spoločnosť“, uznali, že je to výborné východisko z globálnej krízy, ale bez volebnej podpory väčšiny ľudí nie sú schopní nič zmeniť.

Našu  spotrebiteľskú  spoločnosť  vnímam  ako obrovský  zotrvačník, ktorý sa točí nesmiernou rýchlosťou. Každý z nás je malým kolieskom. Je možné, aby pár politikov zastavilo zotrvačník a roztočilo ho na druhú stranu? Je to nemožné. Vyžaduje si to úsilie väčšiny ľudí. Je načase prestať dúfať, že niekto príde a urobí všetko za nás. Musíme prevziať zodpovednosť a konať sami. Všetci, spojení spoločným úsilím, môžeme vybudovať Tvorivú spoločnosť,
v ktorej bude najväčšou hodnotou Život človeka (a nie peniaze, ako je to dnes).

Dokážeme toho naozaj veľa! K dosiahnutiu najlepšieho výsledku chýbaš už len ty, priateľ môj! 

Účastníčka projektu „Tvorivá spoločnosť“, Júlia