Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo súčasne existujú prosperujúce aj chudobné krajiny? Prečo si jedna časť populácie planéty užíva všetky „výhody civilizácie“, zatiaľ čo druhá nemá základné vybavenie alebo dokonca je nútená piť vodu zo znečistených zdrojov? Už tisíce rokov existuje na Zemi nerovnosť medzi malou vrstvou bohatých a obrovskou chudobných. A tento rozdiel rapídne rastie. Čo sa deje? Je to otázka šťastia a usilovnosti, alebo globálna schéma podvodu?
Pozrime sa na to spolu s odborníkmi v tejto oblasti - Johnom Perkinsom, autorom bestsellerov New York Times a medzinárodným rečníkom, a Robertom Kennedym doktorom politických vied, prezidentom Rady pre zahraničné vzťahy v Atlante. Reálny stav a príčiny ekonomickej nerovnosti vo svete vysvetlili vo svojich vystúpeniach na fóre „Sme ľudia. Chceme žiť“, konanom 7. mája 2022.
Investície, rozvoj nových priemyselných odvetví, rozširovanie infraštruktúry. Znie vám to povedome? Podnikatelia a rozvíjajúce sa krajiny v súčasnosti „lovia“ príležitosti na získanie kapitálu z medzinárodných fondov, finančných inštitúcií a korporácií. Pre chudobné regióny, disponujúce prírodnými a ľudskými zdrojmi, ktoré však nemajú peniaze na technológie a priemysel, sú investície ako nebeská manna.
Pre štátne orgány, orgány samosprávy a podnikateľskej sféry boli vypracované celé príručky o tom, ako prilákať neblaho známe investície. V rôznych jazykoch, s krásnymi obrázkami a úspešnými príbehmi je popísaný každý krok. Investičný pas, priemyselný park, projekty a zariadenia...
Ak budeme investovať, zabezpečíme rozvoj výroby, ekonomiky, súvisiacej infraštruktúry, vytvoríme tisíce nových pracovných miest, z ktorých dane zlepšia sociálnu a iné oblasti. Štáty budú prosperovať. Ako pre obyvateľa, tak aj pre podnikateľa je to absolútne logická a rozumná reťaz argumentov.
Skutočne, na papierikoch, grafoch a obrázkoch sa pozitívny efekt potvrdzuje. Určite sa pre vás natočia farebné videá, vytlačia sa prospekty. S jediným cieľom – krásne zakryť grandiózny podvod!
Iba 1,1 % svetovej populácie vlastní takmer polovicu svetového bohatstva. Viac ako 55 % svetovej populácie vlastní len 1,3 % svetového bohatstva. Priepasť medzi bohatými, superbohatými a zvyškom spoločnosti sa len zväčšuje.
Covid-19 tento problém len prehĺbil. Rok 2020 sa niesol v znamení rekordného nárastu podielu miliardárskeho kapitálu na svetovom bohatstve.
„Takáto nerovnosť vyvoláva nielen opovrhnutie, ale aj odpor medzi najchudobnejšími ľuďmi a národmi a plodí konflikty v rámci krajín i medzi nimi. Žiaľ, má to tiež aj značný negatívny vplyv na hospodársky rast, ktorý je tak potrebný pre zlepšenie života ľudstva,“ zdôrazňuje Robert Kennedy.
Podľa údajov Our World in Data (projekt neziskovej organizácie Global Change Data Lab, Spojené kráľovstvo), uverejnených v článku „Globálna extrémna chudoba“, globálna chudoba je jedným z hrozivých problémov, ktorým svet čelí. Príliš veľa ľudí často hladuje, trpia zlým zdravotným stavom, chýba im základná zdravotná starostlivosť, majú obmedzený prístup k vzdelávaniu a k životne dôležitým službám a tiež nemajú nočné osvetlenie.
Každý deň zomrie od hladu a súvisiacich príčin 25 000 ľudí vrátane viac ako 10 000 detí. Odhaduje sa, že približne 854 miliónov ľudí na celom svete trpí podvýživou a vysoké ceny potravín spôsobené klimatickými zmenami a neopodstatnenými vojnami by mohli uvrhnúť ďalších 100 miliónov ľudí do chudoby a hladu. Takéto údaje oznámil vo svojom prejave na Fóre prezident Atlantskej rady pre zahraničné vzťahy:
„Boj proti príjmovej nerovnosti v rámci jednotlivých krajín aj medzi nimi môže byť ešte zložitejší ako boj proti šíreniu zbraní hromadného ničenia, pretože je často vyvolaný chamtivosťou“.
Vojenský aspekt zotročovania prostredníctvom vojen bol v histórii ľudstva pomerne výrazný. Aspoň v posledných 2-3 tisíc rokoch našej histórie. Po druhej svetovej vojne, a najmä pokiaľ ide o USA po porážke vo Vietname, si však uvedomili, že vojenská akcia nemusí byť pre krajinu tou najlepšou možnosťou. Skutočnou hnacou silou obohacovania sa stal dlh. A vtedy vstúpili na scénu ekonomickí zabijaci.
Jedným z nich bol John Perkins, dnes známy najmä vďaka svojej unikátnej knihe „The New Confessions of an Economic Hit Man“. Autor sa delí so svojimi osobnými skúsenosťami a hovorí o vysoko platených profesionáloch, ktorí klamú krajiny po celom svete o bilióny dolárov. Kniha poukazuje na konzumný formát, v ktorom všetci žijeme. Systém korporatokracie a chamtivosti.
„Moja pozícia sa volala „hlavný ekonóm“. V skutočnosti bolo mojou úlohou identifikovať krajiny, ktoré majú zdroje, ktoré naše korporácie potrebujú. Také ako ropa a mnohé iné. Dnes je to lítium, kobalt a iné dôležité nerasty pre priemysel špičkových technológií. Hlavným cieľom je maximalizovať krátkodobý zisk bez ohľadu na sociálne a environmentálne výdavky,“ hovorí John Perkins.
Rečník podrobne opísal podvodnú schému a z vlastnej skúsenosti uviedol výrečné príklady s prácou ekonomického zabijaka amerických korporácií.
„My, ekonomickí zabijaci, vytipujeme vhodnú krajinu a vybavíme pre ňu veľkú pôžičku od Svetovej banky alebo niektorej z jej dcérskych spoločností. V skutočnosti však peniaze nešli do krajiny, ale našim korporáciám na infraštruktúrne projekty v tejto krajine,“ uvádza autor knihy.
Vyhľadávanými projektmi sú napríklad priemyselné parky a energetické systémy, diaľnice, prístavy, letiská, všeobecne veľké infraštruktúrne zariadenia. A tie boli skutočne vytvorené a uvedené do prevádzky. V prvom rade však priniesli obrovské zisky korporáciám, ktoré najímali ekonomických zabijakov, a pomohli aj obohatiť sa niekoľkým bohatým rodinám v týchto krajinách.
Rodiny, ktoré vlastnia priemysel, banky a nákupné centrá, profitovali z lepších dodávok energie, väčších prístavov a diaľnic. Väčšina ľudí však trpela, pretože peniaze na zdravotníctvo, vzdelávanie a iné sociálne potreby išli na splácanie dlhov z úverov.
„Skvelým príkladom je Kolumbia, kde som mal kanceláriu a trávil som tam veľa času. Roky sme podporovali políciu v krajine a vojenský výcvik kolumbijských vojakov pod zámienkou ich výcviku na boj proti pašerákom drog, ktorí dodávajú drogy najmä do USA. A fakticky sa mnohí z týchto vojakov využívajú na ochranu amerických korporácií - ropných a iných spoločností, ktoré sú ohrozené,“ hovorí publicista. - „Niektoré z hrozieb sú z pohľadu miestneho obyvateľstva, ktorému sa nesmierne ubližuje, skutočne legitímne.“
Militarizácia sa používa ako zámienka na boj proti terorizmu alebo na obranu pred nejakým domnelým nepriateľom.
Nakoniec (podľa vopred premysleného scenára) krajina nedokáže splácať svoje pôžičky, a tak sa jej „zahraniční partneri“, fakticky jej ekonomickí zabijaci, obracajú na MMF a dohovárajú sa na refinancovaní pôžičky. John Perkins vám poctivo vysvetlí dôsledky:
„To vždy znamenalo, že krajina musela predávať svoje zdroje za veľmi nízku cenu našim korporáciám bez environmentálnych alebo sociálnych obmedzení. Možno za nás hlasovať v OSN, povoliť nám postaviť si vojenskú základňu na našom území. Takto vlastne zotročujeme tieto krajiny prostredníctvom dlhov a sme v tom veľmi dobrí."
Dlhy, ktoré krajiny majú, musia byť nejakým spôsobom splatené. A zvyčajne sa splácajú podvádzaním ľudí.
Keď sa úroky a dlhy nedajú splácať, a na to sa zámerne vytvárajú všetky podmienky, „vodcovia“ ekonomických zabijakov poskytujú pôžičky krajinám za takých podmienok, aby ich prakticky nebolo možné splatiť! Zárukou za pôžičky sú zdroje, ktoré sú ešte v hlbinách. V určitom okamihu veriteľ hovorí: „Keďže nemôžete splácať dlh, potrebujeme prístup k vašej rope, lítiu atď.“
V tom momente dochádza k obrovským škodám na životnom prostredí a miestnych ekosystémoch. Strašne tým trpia ľudia v oblastiach, kde sa ťažia nerasty alebo sa kladú potrubia. V konečnom dôsledku sú škody spôsobené celej krajine - ide o globálny ekonomický systém, ktorý požiera sám seba až do úplného zničenia. Veľmi deštruktívny systém, zrodený v konzumnej spoločnosti.
„Robil som to celé roky, pretože som si myslel, že robím správnu vec,“ vysvetľuje bývalý ekonomický zabijak. „Na podnikateľskej škole ma učili, a tiež Svetová banka a všetky tieto inštitúcie presadzujúce myšlienku, že vďaka investíciám do infraštruktúry (pôžičkám) rastie ekonomika, krajina sa rozvíja. A my môžeme štatisticky dosvedčiť, že sa to skutočne deje.“
Dôvodom je skutočnosť, že rast a prosperita sa zámerne merajú na základe hrubého domáceho produktu (HDP). Napríklad v USA vlastnia traja ľudia toľko kapitálu ako polovica obyvateľov krajiny. Takto možno dokonca približne vykonať výpočet aj na kúsku papiera. Ak by títo traja ľudia v minulom roku zarobili na svojich aktívach 10 %, zatiaľ čo polovica krajiny by stratila 3 % a druhá polovica by zostala na rovnakej úrovni, znamenalo by to rast HDP o takmer 4 %. Mohlo by sa zdať, že z toho profituje celá krajina, ale v skutočnosti prosperovali iba traja ľudia. Všetci ostatní buď zostali na rovnakej úrovni, alebo žili ešte horšie.
Ak sa toto stane v krajine, kde traja ľudia vlastnia toľko kapitálu ako polovica obyvateľstva, čo už možno povedať o krajinách Afriky, Latinskej Ameriky a ďalších, kde traja ľudia vlastnia toľko majetku ako 90 alebo 95 % obyvateľstva. Je to zámerne pokrivený systém, v ktorom sa ukazovatele prekrúcajú v prospech bohatých.
Bohatstvo samo o sebe nie je niečím zlým; nadbytočný kapitál sa niekedy reinvestuje do ekonomiky a poskytuje pracovné miesta, ako aj počiatočný kapitál pre technologické inovácie zlepšujúce ľudskú existenciu. Okázalé hromadenie bohatstva nad rámec potrieb má však často škodlivý vplyv na ľudstvo, komentuje Robert Kennedy:
„Tí, ktorí majú veľa peňazí, na tomto veľa zarábajú. Výsledkom je, že väčšina peňazí ide na vrchol finančnej pyramídy a sústreďuje sa u tých pár ľudí, ktorí sa často oveľa menej zaujímajú o zlepšenie života chudobnejších vrstiev spoločnosti, ako o nahromadenie ešte väčšieho bohatstva pre seba. Tomu hovoríme chamtivosť. Či naozaj niekto potrebuje dom s rozlohou 37 000 m²? A toto je dom, ktorý vlastní magnát v indickom Bombaji. A nie je jediný, ktorý vlastní dom s rozlohou viac ako 10 000 m².“
Niekedy sa tvrdí, že výstavba takýchto domov a megajacht má pozitívny ekonomický efekt. A či sa dostanú tieto peniaze k tým, ktorí ich potrebujú? Ak sa pozriete na náš svet, odpoveď je zrejmá. V dnešnej spoločnosti bohatí bohatnú a ostatní chudobnejú.
Priepasť medzi nimi sa rýchlo zväčšuje, a to za cenu životov miliárd ľudí, ktorí by mohli pri lepšej zdravotnej starostlivosti a vzdelávaním výrazne prispieť k zlepšeniu života ľudstva. Takéto nerovnosti nemôžu viac pokračovať.
Nie je to jednoduché, konštatuje Robert Kennedy. Peniaze riešia všetko, nielen nákup megajacht a mega-domov, za peniaze sa kupujú autokratickí vládcovia a demokrati. Poslední sú často volení do funkcie prostredníctvom legálne povolených príspevkov na podporu masovej volebnej kampane. Samozrejme, peniaze majú značný vplyv na ich rozhodnutia, z ktorých majú prospech skôr bohatí darcovia, než široká verejnosť.
„Čo teda môžeme urobiť? Musíme pracovať na radikálnej zmene nášho postoja k ľuďom a spoločnostiam. Svet sa sám od seba nezmení. Medzi nevyhnutné kroky patrí obmedzenie veľkého kapitálu... Musíme rešpektovať iné národy a kultúry a ich názory, ktoré sú odlišné od našich. A napokon, musíme prekročiť hranice úzkeho vymedzenia individuálnych a národných záujmov a z tvorivej perspektívy pristúpiť k riešeniu neodkladných problémov, ktoré ohrozujú našu budúcnosť a budúcnosť planéty. Potrebujeme viac tvorivej spoločnosti!“, je presvedčený predseda Rady pre zahraničné vzťahy v Atlante.
Spotrebiteľský formát ničí náš blahobyt a vedie k obohacovaniu pár ľudí na úkor miliónov chudobných. Je to cesta zotročenia a sebazničenia. A práve na nej sa dnes nachádzame. Jediným východiskom je zmeniť formát spoločnosti zo spotrebiteľskej, kde najvyššou hodnotou sú peniaze, na tvorivú, kde najvyššou hodnotou je ľudský život.
Pridať komentár