Logo Creative Society TVORIVÁ
SPOLOČNOSŤ

Medzinárodná press-konferencia „ZA TVORIVÚ SPOLOČNOSŤ!” na platforme „ALLATRA”

Reč Roberta Kennedyho


Chcel by som poďakovať organizátorom za to, že ma sem dnes pozvali vystúpiť. Tiež pokladám za česť a privilégium hovoriť nielen s vami, ale aj s auditóriom, ktoré pozerá vaše programy na celom svete.



Dámy a páni! Dnes disponujeme bezprecedentnou možnosťou zmeniť významný konfliktný charakter existencie človeka na Zemi. Nikdy predtým v dejinách ľudstva sme neboli vzájomne viac spojení. Lietadlo, internet, smartfón takmer odstránili časové bariéry a vzdialenosti. Môžeme komunikovať s kýmsi na druhom konci sveta jednoduchým vytočením jeho čísla v telefóne. Môžeme sa dozvedieť o iných národoch, iných kultúrach, iných náboženstvách jednoduchým zadaním pár slov na našom počítači. Máme FaceTime, máme Facebook, máme Twitter atď. ako doplnkové prostriedky komunikácie. 

Ale nič z toho nemá význam.

Kým budeme pokračovať v nasledovaní našich osobných želaní a záujmov bez zohľadnenia záujmov a potrieb širšej komunity, človek bude naďalej žiť v trvalom konflikte s inými ľuďmi. To je isté ako pre národy, tak aj pre jednotlivých ľudí. Kým sú národy sústredené na svoje vlastné záujmy (môžete to nazývať nacionalizmom), bez zohľadnenia záujmov iných, ľudstvo bude naďalej žiť v stave vojny. Vojna a jej hrozné následky z pohľadu ľudských obetí, národného majetku a ľudských strát budú aj naďalej charakterizovať život človeka na tejto zemi.



Zo slov šľachtica Cassia (Shakespearovo dielo „Julius Caesar“): „Vina za chyby, milý Brutus, leží na nás samotných a nie na hviezdach“.

Preto si musíme položiť otázku – ako môžeme vyjsť z tohto hanebného, ale dlhotrvajúceho stavu existovania? Naozaj, je to vôbec možné? Vari samotná podstata človeka odsudzuje ľudstvo na večný stav konfliktu? 

Je to moje vlastné presvedčenie, že skutočne môžeme. Myslím, že môžeme vyjsť za hranice histórie, kde vojna nebola iba, ako písal Ľudovít XIV. na svojich delách – krajným opatrením kráľov, ale stala sa posledným prostriedkom národov a subnacionálnych skupín. Nemám tým na mysli, že všetkým konfliktom, násiliu a vojnám sa možno vyhnúť. Avšak mám na mysli, že ako dosť rozšírený historický jav môže a musí byť konflikt medzi národmi a národnosťami do značnej miery obmedzený. Vo vojne niet víťazov – násilie plodí násilie, nenávisť plodí nenávisť, egoizmus a namyslenosť sú infekčnými chorobami, ktoré príliš často vedú ku konfliktom.

Ale svet sa nezmení sám od seba. Rôzne uhly pohľadu zostanú nemennou hranicou vnútornej i medzinárodnej panorámy. Rozdiely v pohľadoch existujú na všetkých úrovniach ľudskej činnosti – v rodinách, medzi priateľmi, vnútri i medzi organizáciami, medzi klanmi, kmeňmi a samozrejme aj národmi.

Skutočne, rôzne uhly pohľadu sú prirodzenou črtou ľudskej existencie. Nedokážem si predstaviť menej tvorivé prostredie, ako je také, v ktorom by sme všetci mali rovnaký pôvod, spoločné skúsenosti, rovnakú kultúru, rovnaké presvedčenia i rovnaké tradície. Aké strašne nudné by to bolo. Preto je úplne prirodzené, že rozličné uhly pohľadu budú vznikať predovšetkým medzi ľuďmi a tiež medzi rozličnými komunitami a národmi. Rozdiely sú podstatou ľudskej existencie, korením života, základom všetkej tvorivosti a palivom ľudského pokroku. Avšak rozdiely môžu často viesť k násiliu a vojne. Naša schopnosť zmieriť nezhody nám dovoľuje vyhnúť sa tomu, čo Thomas Hobbes nazval „stavom vojny“.  



Tak čo k tomu treba?  Chcel by som krátko spomenúť aspoň to, čo pokladám za päť základných potrieb pre prechod od toho, kde sa nachádzame dnes – v podstate v konfliktnom svete.

  • Poznanie. Keď sa usilujeme vybudovať lepší svet pre budúcnosť, budeme potrebovať poznanie – poznanie samého seba, poznanie iných, poznanie histórie, národov, kultúr, tradícií, záujmov a medzi iným chápanie cieľa a problému iných. A budeme potrebovať múdrosť, aby sme poznali, že ani jeden človek, ani jedna skupina, ani jeden národ nemajú v každej dobe odpovede na všetky otázky.

Poznanie toho, že ani jeden človek nie je ostrovom. My všetci (ako dnes často počujete, i naše šťastie) závisíme jeden od druhého. Žijeme vo svete individuálnej aj národnej globalizácie. Preto to, čo každý z nás robí (a čo je dôležitejšie – ako to robíme), môže a bude určovať budúcnosť ľudstva. Pracujúc spoločne môžeme vybudovať perspektívnejšiu budúcnosť. To neznamená pristupovať na kompromis s našimi hodnotami kvôli slabosti či dočasnému ústupku, zrodenému z pocitu rozčarovania a pomsty. Znamená to, že musíme rozlišovať naše individuálne pravdy od väčšej a spravodlivejšej Pravdy. 

  • Videnie. Musíme mať videnie budúcnosti vnútorného štátneho prostredia a medzinárodného poriadku, o ktorý sa usilujeme. Nikdy si nesadnete do vlaku bez kúpy lístka, nevediac, kam mierite. 

Videnie, ktoré zahŕňa budúcnosť, v ktorej sa priznajú rozdiely záujmov a cieľov národov a národností, ale tiež videnie, ktoré v sebe zahŕňa prostriedky na prekonávanie rozdielov a nachádzanie spoločnej osnovy pre presadenie všeobecného blaha a odhalenie možností prosperity ľudskej tvorivosti. Nerobme nepriateľov z tých, s ktorými sme odlišní. Radšej sa inšpirujme spoločnou prácou, aby sme našli spoločné záujmy. Nech našou zbraňou budú idey a nie násilie a vojna.

  • Odhodlanie investovať do blahobytu celého ľudstva. CELÉHO ľudstva! Chcem dodať, že zvlášť do zdravotníctva a vzdelania. Ako viete, o týchto sférach možno hovoriť oveľa viac, ako teraz dovoľuje čas.  
  • Povinnosť, založenú na normách vnútorného i medzinárodného spoločenstva, založenú na univerzálnych princípoch (tí, čo ste čítali knihu „AllatRa“, viete, o čom hovorím) a nie na individuálnom, skupinovom či národnom osobnom záujme a tiež čistú a obrovskú povinnosť podporovať všeobecné blaho. S týmto cieľom musíme vytvoriť dokonalejšie mechanizmy pre dialóg a zároveň vypestovať normy správania. Nech bude meradlom sily národa v medzinárodnom systéme zlepšenie blahobytu ľudstva a nie jeho vojenská moc.  




Takmer pred 20-timi rokmi môj kolega Josef Joffe, redaktor a vydavateľ nemeckého týždenníka „Die Zeit“, napísal článok s názvom „Kto sa bojí Veľkého pána?“, mysliac tým samozrejme Spojené štáty – jedinú superveľmoc, ktorá prežila koniec studenej vojny.  

Prišiel k záveru, že nepozerajúc na všetky ich nedostatky (mnohé v tejto správe označil), keďže Spojené štáty vložili prostriedky do verejného blaha (a tu spomenul také veci, ako snaha USA o vytvorenie OSN, Medzinárodného menového fondu, Všeobecnej dohody o clách a obchode, Svetovej obchodnej organizácie), presadzujú nielen svoje vlastné záujmy, ale slúžia aj záujmom iných.

„Preto, – uzavrel, – sa svet Veľkého pána nebojí“.  A to je skutočne model pre individuálne, ale tiež medzinárodné chovanie – jednaj s inými tak, ako chceš, aby jednali s tebou.

Toto všetko vyžaduje líderstvo nielen hore, ale aj dolu. Hovoril som ľuďom, že nie ten je líder, kto sedí za vrchstolom. Lídrom môže byť  najmenej viditeľný človek v zadnej časti miestnosti.

Nová generácia lídrov potrebuje mužov i ženy všetkých vierovyznaní, rás, etnických skupín, sexuálnej orientácie atď., ktorí sú pripravení vypočuť skôr, ako hovoriť, vstupovať do dialógu a získať potrebné znalosti. Lídri, ktorí sa snažia naozaj pochopiť a analyzovať prv, ako prijmú rozhodnutie, ktorí majú morálnu odvahu robiť to, čo je správne a nie to, čo je účelné, ktorí majú pokoru, aby priznali, že nemajú vždy pravdu a ktorí majú statočnosť otrocky sa zaviazať hovoriť pravdu.

Toto ráno ste počuli, ako Robby Wells oznamuje, že kandiduje na post prezidenta USA. Teraz vstupujeme do obdobia, keď si budeme musieť zvoliť na národnej i na miestnych úrovniach tých, ktorí budú našimi lídrami a ktorí budú v súlade s presadením veci celého ľudstva.

Dámy a páni, voľba je na vás! Voľte múdro!

Ďakujem pekne za poskytnutú možnosť.